Sedela v tme a vlasy si splietala do strapatého vrkoča...Vyzerala neupravene hoci prstami prekladala veľmi šikovne. Ponáhľala sa....Bola nervózna..Vedela, že príde. Že príde po strašne dlhej dobe, čo s ním nehovorila...a ona je teraz tá vyvolená... Tak veľmi chcela v jeho očiach byť tá najkrajšia.Na konci rýchlo zmotala malú šnúrku aby vrkoč niečim ozdobila..
Ale pochybovala o sebe. Vedela , že spravila veľa chýb. Chyby, za ktoré by ju ostatní odsúdili.. Len on nie.. Sedela a ruky mala hlboko v lone.
Pohladila sa po bruchu a niečo ju hlboko vo vnútri ťaživo pichlo...
Slza plná bolesti jej pomaly a pálivo stekala po lici...keď jej dopadla na dlaň letmo si po oku prešla pokrčenou papierovou vreckovkou..
Už nevládze..Musí konať.
Jemný vánok pošteklil jej kotníky..Niekto otvoril do tej tmy dvere. Kráčal k nej so sviečkou. Sedela predklonená, skoro opretá hlavou o vlastné kolená. Plakala..
Keď už sa jej nohami takmer dotýkal zastal...Pohladil ju po vlasoch. Jemne zotrel slzu spod jej oka. Ponukol jej dlaň so slovami : "Dcéra moja, poď, je čas vyznať všetko svojmu jedinému...Najvyššiemu. "
Pomaly zodvihla pohľad a uprene sa zadívala na kňaza. V očiach sa jej zaleskol strach.
Prudko vstala. So slzami v očiach mu pošepkala : "Ja nemôžem...Ja som zabila nevinnú dušu."
Schytila kabelku a rozbehla sa k vchodovým dverám...
Po zapískaní pneumatík nastalo v kostole hrobové ticho...Kňaz spravil do neznáma znak kríža a s tvárou v dlaniach klesol na lavičku..
V panike ...v snahe ujsť pred Bohom sa mu vrhla priamo do náruče....Do večného pokoja...do toho ktorý tak márne hľadala...
